Monika Tušanová, marec 2006
Zadné (panvové) končatiny
Zadné panvové končatiny tvoria: panva, bedrový kĺb, stehno (stehenná kosť), koleno, holeň (holenná a lýtková kosť), päta, priehlavok a labka.
V súvislosti so zadkom (rozumej zadné končatiny) sa v štandarde vyskytuje jediná zmienka: „suché, jasne vykreslené svalstvo, kolenné kĺby dobre zauhlené, silné, nízko umiestnené päty.“ Táto veta v sebe obsahuje omnoho viac informácií, ako sa na prvý pohľad zdá. Bez jasne vykreslených svalov by boli zadné končatiny slabé a bez nízko umiestnenej päty by mali končatiny nedostatočný pákový efekt, ktorý je predpokladom vytrvalosti. O proporciách a uhlení sa zmienim detailnejšie v jednotlivých kapitolách.
Panva
Pri pohľade zboku panva zviera s horizontálnou rovinou uhol približne 30°. Veľa chovateľov i rozhodcov chybne uprednostňuje menej uhlenú panvu a plochý zadok s vyššie posadeným chvostom, následkom čoho sa päty viac vychyľujú smerom dozadu. Možno to vyzerá dobre vo výstavnom kruhu, avšak s funkčnosťou ridgebacka to má málo spoločného. Nielenže by panva mala byť umiestnená v správnom uhle, ale má byť aj dostatočne dlhá (16,5 – 19 cm). Dlhá panva predlžuje zadné končatiny nad pätou, a tým umožňuje kratší priehlavok a nižšie umiestnené päty, čím sa zlepšuje pákový efekt svalov horných stehien.
Stehno
Pri stehne je dôležitá jeho správna dĺžka a uhol, ktorý zviera stehenná kosť s panvou v bedrovom kĺbe. Čím je stehno dlhšie, tým lepší je pákový efekt, tým si vie pes v pohybe umiestniť svoje zadné labky viac dopredu a tým kratší môže byť priehlavok. Ridgeback je pes, u ktorého sa vyžaduje vytrvalosť, a preto sú u neho dlhé stehná výhodnejšie. Existuje však hranica, pretože príliš dlhé stehno má za následok príliš krátku holeň. Dobrá priemerná dĺžka stehna u ridgebacka je cca 22 cm.
Väčšinou sa u psov vyžaduje, aby bol uhol, ktorý zviera stehenná kosť s panvou v bedrovom kĺbe, 105˚. Je to dostatočný uhol pre rýchlosť, nie však pre silu a vytrvalosť. Pre ridgebacka je preto výhodnejší uhol 100 – 110˚.
Svalstvo na stehnách má byť jasne vykreslené. Na pohľad má viditeľne vyčnievať z vonkajšej strany stehien a zadku a na dotyk musí byť pevné. Svaly majú byť dlhé a suché. Vnútorná strana stehien má byť hladká, bez akéhokoľvek náznaku krátkych šprintérskych svalov, ktoré je nutné u ridgebacka, ako psa vytrvalostných kvalít, prísne penalizovať!
Koleno
Uhol kolenného kĺbu (medzi stehnom a holeňou) má byť približne 110 – 120° a uhol päty (medzi holeňou a priehlavkom) má byť približne 130°. Tieto údaje zodpovedajú tzv. správnemu uhleniu zadných končatín ridgebacka. Pri menších uhloch sa hovorí o preuhlení, pri väčších uhloch o nedostatočnom uhlení, ktoré má za následok strmý postoj, čo znamená, že zadok je nad úrovňou kohútika a pes je tzv. prestavaný.
Holeň (predkolenie)
Holeň sa skladá z holennej kosti a lýtkovej kosti. Tieto dve kosti sa v hornej časti v kolennom kĺbe spájajú so stehennou kosťou a v spodnej časti sa napájajú na pätový kĺb. Aby sa zaistila vytrvalosť, musí byť holeň dostatočne dlhá, a tak umožnila nielen dostatočné ohnutie v kolennom kĺbe, ale aj nízko umiestnenú pätu s krátkym priehlavkom. Dobrá priemerná dĺžka holene u ridgebacka je cca 29 cm. Takáto dĺžka holene umožňuje uhol asi 130˚ medzi holeňou a priehlavkom, keď pes stojí s prednými aj zadnými sponkami vo zvislej polohe. Tento uhol je rozumný stred medzi väčším uhlom, ktorý dáva maximálnu silu, a menším uhlom, ktorý dáva maximálnu rýchlosť.
Nízko umiestnené päty
U ridgebackov by mali byť päty (rozumej pätový kĺb) vo výške jednej štvrtiny celkovej výšky psa, čo je v priemere cca 16 cm. Väčšina ridgebackov ich má o trochu vyššie, ale pokiaľ sú už vo výške jednej tretiny celkovej výšky psa, sú príliš vysoko. Vysoké päty môžu síce zväčšiť uhlenie kolien a zvýšiť rýchlosť, ale stane sa tak na úkor kratších holení a zníženej vytrvalosti. Vysoko umiestnené päty by mali byť preto u ridgebacka prísne penalizované.
Medzi plemená, ktorých štandardy vyžadujú „nízko umiestnené päty“, patrí afganský chrt, basenji, barzoi, írsky vlkodav a whippet.
Pätový kĺb musí byť aj riadne ohybný. V pokluse, v zadnej polohe končatiny (pretiahnutí vzad), má byť priehlavok priamym predĺžením holene. Pokiaľ tomu tak nie je, nevytvára sa maximálny pákový efekt, zadné chodidlá sa budú zo zeme zdvíhať príliš skoro a svaly stehien sa rýchlo unavia. Činnosť päty má byť hladká a nie trhavá.
Priehlavok (zadná sponka)
Priehlavok musí byť pri pohľade z ktorejkoľvek strany rovný. Krivý priehlavok nie je ani pekný, ani výkonný. Správne umiestnený priehlavok, ktorý je v polohe kolmo na zem priamo pod koreňom chvosta psa alebo len veľmi mierne za ním, musí byť krátky, aby sa umožnil jednoduchý pákový efekt dlhšieho stehna a holene, ktorý je nutný pre vytrvalosť.
Labky
Hodnotenie tvaru labiek zadných končatín je totožné s labkami predných končatín, ale s tým rozdielom, že zadné labky a brušká sú o niečo menšie a zadné prsty o niečo kratšie ako predné. Je to preto, že zadné končatiny normálne podopierajú asi o polovicu menej váhy ako predné. Avšak pri niektorých pohyboch, hlavne pri otáčaní a skokoch, musia zadné labky prevziať celú hmotnosť psa, takže nesmú byť príliš malé a musia byť rovnako silné ako predné labky.
Postavenie zadných končatín (pohľad zozadu)
Pri pohľade zozadu majú byť zvislé osi oboch končatín rovnobežné. Pokiaľ sa päty vzájomne príliš približujú vzniká tzv. kravský postoj (do X), ktorý sa zvyčajne vyskytuje spoločne s rozbiehavým postojom priehlavku a prstov, prípadne s tzv. rozbiehavými kolenami. Ak sa pätové kĺby navzájom príliš vzďaľujú vzniká tzv. sudovitý postoj (do O), ktorý úzko súvisí so zbiehavým postojom priehlavku a prstov. Obe postavenia sú vážne chyby, ktoré je nutné penalizovať.
Pokiaľ pes stojí s prstami nepatrne smerujúcimi von a pätami dovnútra, môže ísť, ale väčšinou nejde o anatomickú chybu. Často vídať psov v takomto postoji práve na výstavách. Je to prejav nepohody a pocitu neistoty. Toto postavenie môže vychádzať aj z viac-menej viditeľného podrepu. Pokiaľ však takéto postavenie prstov a päty pretrváva aj v pohybe, je to vážna chyba!
Ďalšie menej časté chybné postavenia zadných končatín u ridgebackov sú tzv. otvorený postoj, široký postoj, úzky postoj a rozbiehavý postoj (viď obr.).
Spracovala: Text a fotografie © Monika Tušanová, marec, 2007
Použitá literatúra:
1982, Pauline Sadler: The Rhodesian Ridgeback in Australia
1987, RR Club of Great Britain: Guide to the Rhodesian Ridgeback
1987, D. H. Hegelsen: The definitive Rhodesian Ridgeback
1991, P. Nicholson & Janet Parker: The complete Rhodesian Ridgeback
1992, RR Club Nederland: De Rhodesian Ridgeback in Nederland
1994, Stig G. Carlston: Reading the Ridgeback
1995, Stig Carlson: Rhodesian Ridgeback
1998, Jochen H. Eberhardt: Der Rhodesian Ridgeback
1999, Dr.Várszegi Zsolt: Kutyák Bírószemmel (Psy z pohľadu rozhodcov)
Sandra Fikes: A Guide to Judging the Rhodesian Ridgeback
Štandardy plemena Rhodesian Ridgeback: The Original Standard of 1922 (KUSA), KUSA 1925, GB 1928, AKC 1955, A.N.K.C.(Austrália) 1976, KUSA 1982, AKC 1992, FCI 1992, FCI 1996, GB 1996, A.N.K.C.1997 a ďalšie toho času platné plemenné štandardy FCI rôznych plemien.