Monika Tusanova, 30.3.2007
Sorry, following text content is only in Slovak language, pls. use Google translator. Thanks!
Reakcia na medializovaný prípad útoku RR na dieťa
Posledné dni rozvírila pokojnú hladinu a naštrbila dobré meno rodézskeho ridgebacka tragická udalosť poranenej trojročnej Kristínky sukou Beou, chrániacou si svoje mláďatá. Túto situáciu rozoberali a aj naďalej rozoberajú média, avšak nedostalo sa zatiaľ verejnosti odpovede na základnú otázku: Čo sa stalo? A prečo sa tak stalo?
Podľa vyjadrenia samotnej chovateľky si suka chránila mladé. Áno, avšak sučka Bea reagovala inak, ako chovateľka mylne predpokladala na základe skúsenosti z predošlých dní a na základe toho, že Bea je pokojná a zvládnutá suka, ktorá má rada deti a dokonca má s Kristínkou dobrý vzťah. A tu je samotný problém toho, čo sa stalo. Došlo k podceneniu danej situácie z neznalosti a ľahkovážnosti.
Pokúsim sa situáciu rozobrať z etologického hľadiska a objasniť správanie sa Bei, toho času suky – matky s vrodenými inštinktami každého jedného psa bez ohľadu na plemennú príslušnosť. Snáď nám to všetkým pomôže pochopiť a predvídať.
1. Suka už pred pôrodom hľadá vhodné miesto pre vrh svojich mláďat. Miesto vyberá veľmi dôkladne, tak, aby bolo pre šteniatka bezpečné. (suché, tmavé, tiché a chránené pred ruchom).
My chovatelia máme inú predstavu o bezpečí a pôrodnú bedničku umiestnime tam, kde sa to hodí nám. Suky sú tým často frustrované a nemajú potrebný pocit bezpečia pri pôrode.
2. Prvých 14 dní sú šteniatka slepé, hluché a málo pohyblivé. Je preto dobrý dôvod.
Takto vybavené pre život nedokážu opustiť “noru“ a sú tak chránené v jej bezpečí. Matka opúšťa noru iba na nevyhnutný čas svojich biologických potrieb (venčenie, pitný režim, potrava). Šteniatka nemajú v tomto období termoreguláciu a matka ich svojou stálou prítomnosťou udržuje v teple.
Je teda logické, že matka v tomto období si chráni iba svoju noru a jej bezprostredné okolie. Celú časť teritória má za úlohu strážiť samec a ostatní členovia svorky.
Priblíženie sa k nore (bedničke) smú len dospelé suky, ženy. Aj k tomu je dobrý dôvod. Ak má suka málo mlieka, ostatné suky pod hormonálnymi zmenami falošnej brezosti pomáhajú kojiť. Dieťa (z psieho pohľadu mláďa) je pre jej šteňatá veľkým rizikom, preto je najviac ohrozené v blízkosti vrhu! Otec šteniat, samce, muži smú mať kontakt so šteňatami až po dovŕšení cca 20. dňa, keď šteniatka opúšťajú noru a začína čas “učenia“.
Pre nás chovateľov z toho vyplýva
a) Minimálne prvých 14 dní nepremiestňovať vrh, zabezpečiť matke i šteniatkam maximálny pokoj a pocit bezpečia.
b) Byť ostražitý k správaniu sa nielen matky, ale aj ostatných členov svorky. Návštevy v tomto období sú možné, avšak s vedomím, že matka sa môže inak správať v širšom teritóriu a úplne inak v bezprostrednej blízkosti vrhu. Správanie matky je iné k ženám, iné k mužom a iné k deťom.
Čo sa stalo v prípade Bei a chovateľky?
1. V čase tragédie mal vrh 11-12 dní
- Pokiaľ vrh chovateľka už viackrát premiestnila z bedničky ešte pred týmto 12. dňom, sučka Bea musela byť opakovane vystavovaná stresu. Šteniatka sú v tomto období bez termoregulácie a schopnosti sa rýchlo vrátiť do nory veľmi ohrozené.
- Pokiaľ bol vrh premiestnený do nového prostredia prvýkrát práve v deň tragédie, je úplne prirodzené a logické, že matka je v ten deň mimoriadne ostražitá. Viac, ako kedykoľvek predtým. Navyše sa ostražitosť každého psa po zotmení ešte viac zvyšuje!
2. Z videozáznamu je zrejmé, že vrh bol premiestnený do nového prostredia nielen predčasne, ale aj na miesto, ktoré by si suka v prírode nikdy sama nezvolila! Na miesto neútulné, nechránené pred prípadným nebezpečenstvom a zvedavými pohľadmi okoloidúcich. Vrh bol vystavený ruchu ulice bez optickej bariéry. Ani tento fakt na pokoji matky nepridáva.
3. Kristínka vkročí na pozemok a priateľsky sa zvíta pod dohľadom chovateľky. Všetko vyzerá v poriadku. Avšak po chvíli sa Kristínka v očiach suky zmení na “ľudské mláďa“, ktoré sa bez dozoru priblížilo bezprostredne k šteniatkam. Bola to pre suku už iná situácia a navyše nebola tam chovateľka, ktorá by matku preventívne upokojila.
Zo skúsenosti viem, že ak sa niekto priblíži k vrhu, suka si pohľadom na mňa (ako hierarchicky najvyššie postaveného jedinca vo svorke, ktorý má právo rozhodnúť o možnom útoku) overí nakoľko je riziko vysoké a či mám situáciu pod kontrolou. Ak tú možnosť suka nemá, koná sama.
4. Najväčší problém však je v tom, že Bea ako canisterapeut (bez ohľadu na to, či s platnými skúškami)
suka, s ktorou sa pracuje a ktorá vykazuje vlastnosti pre prácu s deťmi, je v čase materstva v prvom rade matka, zviera so svojimi prirodzenými inštinktami. Práve kvôli jej dobrým (naučeným) vlastnostiam sa podcenilo jej prírodné správanie (vrodené vlastnosti).
Naučené vlastnosti psa môžeme korigovať a ovplyvňovať dobrou socializáciou a učením, avšak vrodené inštinkty nie, alebo len veľmi minimálne. Každá suka bez ohľadu na plemennú príslušnosť, každé zviera v prírode koná v čase párenia a v čase materstva pod vplyvom hormonálnych zmien, ktoré zabezpečujú to, že je schopné zachovania rodu. Tieto hormóny majú za následok to, že suka sa nespráva na základe naučeného, ale na základe vrodeného. Teda nemôžme očakávať, že dobre socializované zviera bude z ľudského hľadiska “spoľahlivé“ aj v čase materstva. Bude konať tak, ako to má od prírody dané.
Každopádne v prípade Bei došlo k podceneniu jej prirodzených vrodených inštinktov ako matky. Suka nekonala skratovo, chránila si mláďatá a bola nútená (pre bezprostrednú neprítomnosť chovateľky) konať sama.
My chovatelia chceme, aby naše suky boli dobrými matkami.
Vysoko si ceníme to, že ridgeback je prírodné plemeno, ktoré si zachovalo množstvo inštinktov a zároveň je to plemeno povahovo vyrovnané, pokojné a vhodné do rodiny a k deťom. Vážime si matky, ktoré bez problémov rodia, výborne sa starajú o svoje mladé, udržiavajú bedničku v čistote a sú schopné dlho kojiť. Keď príde čas “učenia“, venujú sa vrhu, suplujú aj rolu otca, učia mladé, v hrách ich pripravujú pre život, ale aj trestajú a učia poriadku a disciplíne. To všetko sú vysoko cenené vlastnosti matiek, ktoré sú vrodené tak isto ako aj vlastnosť chrániť si svoje šteňatá.
Nemôžme si z prírody vziať iba to, čo sa nám hodí, žiadať od súk, aby boli dobrými matkami a zabúdať na ich základnú ochranársku vlastnosť, lebo sa nám to v prípade našich domácich odchovov nehodí. Treba o ochranárskom pude vedieť, mať rešpekt k prírode, nepodceňovať ju a vždy predvídať a rátať s možným rizikom.
S odchodom šteniat a návratom hormonálnej rovnováhy suka tieto materské pudy stráca a jej ostražitosť mizne. Za normálnych okolností sa z nej stáva opäť pokojný a spoľahlivý pes u ktorého prevládajú vlastnosti naučené.
Sú prípady, keď sučky po odchovaní šteniat zmenia povahu a sú už navždy nervóznejšie a ostražitejšie. Túto trvalú zmenu správania často krát spôsobil samotný chovateľ tým, že neposkytol suke a vrhu pokojný odchov, ale vystavil suku neustálemu stresu a potrebe ochraňovať mláďatá. Z pudového správania sa takto stáva zlozvyk.
Apelujem týmto na zodpovednosť chovateľov.
Nepodceňujte prirodzené správanie sa psov. Študujte, vzdelávajte sa, poznajte svojich psov. Nestačí mať zvládnutého, poslušného a dobre socializovaného psa. Je treba si o ich prirodzenom správaní aj niečo prečítať a snažiť sa im porozumieť v každej situácii. Byť pripravení a predvídať! Každý jeden z nás má v rukách osud plemena. Je ťažké vybudovať si dobré meno, ale ešte ťažšie je ho udržať. Takýto jeden nešťastne medializovaný prípad za jeden deň pokazí dobré meno plemena a niekoľkoročnú prácu Slovenského klubu chovateľov ridgebackov.
Tento prípad sa mohol stať každému jednému z nás.
Mohol sa, a určite sa aj stal u iných plemien. Čím mierumilovnejšie zviera máme v rukách, tým väčšie je riziko že situáciu v čase jeho materstva podceníme. Je na nás, aby sme sa z tohto prípadu všetci poučili.
Monika Tušanová, 30.3.2007
Prezident Slovenského klubu chovateľov ridgebackov
ilustračné foto, archív autorky