Monika Tušanová, 2/2007
TRUP
HRUDNÍK
Štandard vyžaduje, aby „hrudník nebol príliš široký, ale bol veľmi hlboký a priestranný, siahajúci po lakte“.
Je pre to dobrý dôvod. Po prvé, hlboký, úzky hrudník s plochými bokmi dovoľuje efektívnejšiu činnosť lopatky a hrudných končatín. Za druhé, takýto hrudník umožňuje vyššiu stratu tepla na kilogram telesnej hmotnosti, čo je v trópoch životne dôležité. Je to preto, že takýto tvar má väčší plošný obsah na kilogram ako u širokého, sudkovitého hrudníka. Široký hrudník poskytuje mohutnosť, stabilitu, zadržiavanie tepla a priestor pre srdce a pľúca. Prvé tri uvedené vlastnosti ridgeback nepotrebuje a poslednú vlastnosť môže získať aj hĺbkou a dĺžkou hrudníka. Široký hrudník je masívny a ťažký, zbytočne zaťažuje psa a znižuje jeho obratnosť.
K štandardom, ktoré používajú takmer rovnaké slová, patria štandardy plemien: anglický a gordon seter, írsky vodný kokeršpaniel, ruský chrt (barzoi), anglický chrt, whippet a írsky teriér. Úplne rovnaké slová používa štandard dalmatínca.
Nie príliš široký hrudník
Pri pohľade spredu má hrudník ridgebacka vyzerať ako predĺžený, po stranách plochý ovál. Lopatky a horná časť hrudných končatín, sú prispôsobené tvaru hrudníka a majú byť v takmer vertikálnej polohe, aby uľahčili neobmedzený pohyb. U širokého sudkovitého hrudníka je to nemožné.
Pri pohľade zhora má byť šírka pliec psa rovnaká ako šírka stehien. Boky hrudného koša majú byť na prvých piatich rebrách rovnobežné, aby poskytli správne umiestnenie lopatiek, potom sa majú po ôsme až deviate rebro mierne rozšíriť a následne za ním pozvoľne zužovať až k bedrám. Najširšie miesto hrudného koša by však nikdy nemalo byť širšie ako plece psa. Široký hrudník sa žiaľ u ridgebackov vyskytuje až príliš často a má byť penalizovaný. Príčinou je buldog, plemeno kedysi použité pri šľachtení dnešného ridgebacka.
Hlboký hrudník
Rovnako dôležité je, aby bol hrudník dostatočne hlboký a siahal po lakte, a to nielen kvôli priestoru pre srdce a pľúca, ale aj preto, aby vypĺňal priestor medzi lakťami a pomáhal ich podopierať. Ak nie je hrudník dostatočne hlboký, pri pohybe často dochádza k neefektívnemu (málo priamemu) pohybu predných končatín, tzv. “voľné lakte“. Hĺbka hrudníka, tak isto ako aj predhrudie môže v čase vývinu zaostávať za ostatnou časťou tela. Sú línie ridgebackov, kde je hrudník „hotový“ už v roku a sú línie, kde potrebuje hrudník dlhší čas (2-3 roky) pre svoj vývoj a konečný tvar. Je preto rozumné priestrannosť hrudníka posudzovať až po ukončení jeho vývoja.
Priestranný hrudník (dostatočne dlhý)
Aby bol hrudník pri svojom žiaducom tvare a hĺbke aj dostatočne priestranný, musí byť zároveň aj dostatočne dlhý. Pre dĺžku hrudníka je najdôležitejšia vzdialenosť za lakťom, za ktorou sa spodná línia psa začne zakrivovať hore. Pokiaľ sa začne zakrivovať pri lakťoch alebo tesne za nimi, zmenší sa priestor pre srdce a pľúca. O takom psovi sa hovorí, že má vykasané brucho, čo je chyba! Za lakťami sa musí spodná línia psa asi 15 cm tiahnuť dozadu po rovnej alebo veľmi mierne zošikmenej ploche a až potom plynulo zakrivovať smerom hore pod brucho a ku stehnám. Iba takýto dostatočne hlboký a dlhý hrudný kôš umožňuje ridgebackovi dostatočný priestor pre srdce a pľúca a z toho vyplývajúcu schopnosť efektívne spracovávať kyslík.
U ridgebacka sa dôležitosť tvaru hrudníka nesmie podceňovať kvôli jeho funkcii, ktorá spočíva vo výmene tepla a spracovaní kyslíka. Ridgeback bol vyšľachtený, aby dňom a nocou prekonával dlhé vzdialeností v tropických horúčavách v nadmorskej výške 900 m. V týchto výškach je množstvo kyslíka vo vzduchu obmedzené a v priebehu roka sa horúčava takmer nemení. Z tohto pohľadu je ridgeback medzi psami výnimočný. Akákoľvek chyba, ktorá znižuje jeho vytrvalosť, musí byť z tohto dôvodu penalizovaná.
Predná línia (front) psa
Štandard vyžaduje: „Predhrudie: má byť viditeľné pri pohľade zo strany.“
K výraznému priestrannému hrudníku patrí nevyhnutne aj výrazné predhrudie. Je to predný front, ktorý je tvorený prednou časťou hrudníka vystupujúcou pred ramenným kĺbom predných končatín. Správne predhrudie má doslova vyčnievať pred ramenným kĺbom. Je to dôležité, pretože v opačnom prípade nie je pod ramenným kĺbom hmota, ktorá by ho podopierala a svaly sú v pohybe nadmerne zaťažované. Na správnej prednej línii sa výrazne podpisujú aj správne proporcie a dobré uhlenia hrudných končatín (viď kapitola končatiny).
Horná línia psa
Horná línia psa sa skladá z krku, kohútika, chrbta, bedier a zadku. Má sa mierne zvažovať dole a dozadu pozdĺž krku a kohútika, pričom v mieste chrbta má byť rovná a ďalej na bedrách a zadku klenutá. Pokiaľ je najvyšší bod bedier v rovnakej výške alebo trošku nižšie ako kohútik a chrbát je rovný, línia hornej časti psa je správna. Pokiaľ sú bedrá psa vyššie ako kohútik, hovoríme o “prestavanom zadku“, čo je u ridgebackov dosť často sa vyskytujúca chyba (príčinou je pretrvávajúci vplyv buldoga pri niekdajšom šľachtení plemena).
Esteticky pôvabná je plynulá neprerušená línia v miestach, kde sa chrbát napája vpredu na kohútik a vzadu na bedrá. Táto plynulosť línie však môže byť mierne narušená napájaním dlhých tŕňových výbežkov stavcov na krátke. Toto nie je chyba, pokiaľ je chrbát rovný a zadok psa nie je prestavaný.
Kohútik
Kohútik je najvyššie položená časť chrbta. Tvorí ho chrupavka horného okraja lopatky a horné výbežky štvrtého a piateho hrudného stavca spoločne s príslušnou svalovinou a kožou. Je to miesto, kde sa špeciálnym meradlom meria výška psa.
Chrbát
Chrbát je časť chrbtice medzi kohútikom a bedrami psa. Tvorí ho 6 stavcov.
Štandard vyžaduje „mocný chrbát“. Aby bol mocný, silný, nesmie sa prehýnať – musí byť rovný, aby mohol efektívne niesť váhu hrudníka. Pokiaľ chrbát nie je rovný, bude zvýšený tlak na miesto jeho ohybu. Chrbát, ktorý nie je rovný, navyše zmenšuje priestor pre srdce a pľúca a je nepekný. Chrbát má mať určitú pružnosť, ale nesmie sa v behu ohýbať. Akýkoľvek náznak toho, že sa chrbát ohýba hore a dole, by mal byť penalizovaný. Takýto chrbát nie je silný, často býva dôsledkom nesprávnej výživy v období rastu alebo nedostatočnej kondície a ochablosti chrbtových svalov a v pohybe je mäkký.
Bedrá
Štandard ridgebacka, rovnako ako aj veľa ďalších štandardov, vyžaduje, aby bedrá boli „silné, svalnaté a mierne klenuté“.
Bedrá sú z hľadiska pohybu veľmi dôležitou časťou tela, ktorá slúži na prevod hybnej sily zadných končatín na celý pohybový systém. Bedrové stavce majú dlhé postranné výbežky a spoločne so svalmi tvoria, nadväzujúc na chrbát, masívne pokračovanie hornej línie smerom k zadku psa.
Pri pohľade zboku sú bedrá mierne klenuté (vypuklé smerom nahor), čo vyplýva z ich funkcie. Klenuté bedrá umožňujú v porovnaní s plochými bedrami silnejšie spojenie prednej a zadnej časti tela. Oblúk unesie viac váhy. Preto má byť horná línia ridgebacka od chrbta po zadok klenutá. Klenuté bedrá tiež psovi umožňujú dať v pohybe zadné nohy viac dopredu, pričom je pohyb efektívnejší, s väčším záberom. Ak sú bedrá dostatočne osvalené, má pohyb potrebnú dynamiku a silný záber vychádzajúci zo zadných nôh, čo je žiaduce a u odborníkov vysoko cenené. Z funkčného hľadiska je teda u ridgebacka – takého dynamického a obratného psa – žiaduca horná línia s mierne klenutými bedrami. Mnohí chovatelia a rozhodcovia uprednostňujú z estetického hľadiska čo najrovnejšiu hornú líniu. Avšak pozor: rovné, ploché bedrá sú omnoho väčšou chybou ako bedrá klenuté o trochu viac, než je žiaduce. Ploché bedrá sú u ridgebacka nefunkčné a mali by sa preto penalizovať.
Pri pohľade zhora musia byť bedrá široké, osvalené, avšak nie príliš široké (ako u kopova). Nesmú byť ani priúzke (ako u chrtov). Šírka bedier musí byť v súlade s objemom prednej časti psa, jeho krkom a hlavou. Pokiaľ je predná časť psa príliš ťažká a bedrá sú príliš úzke, zníži sa obratnosť ridgebacka, lebo pohyb prednej časti tela zabezpečujú zadné nohy vďaka svalom pripevneným práve k bedrám.
Príliš klenuté bedrá sú chybou a sú často súčasťou kaprieho chrbta (ohnutého smerom nahor). Na príliš klenuté rebrá takmer vždy nadväzuje aj padajúci zadok.
Opakom klenutia sú prehnuté bedrá, ktoré spravidla súvisia s prehnutým a súčasne mäkkým chrbtom. Bedrá môžu byť taktiež dlhé, krátke alebo málo osvalené.
Zadok
Pokračovaním hornej línie psa za bedrami smerom dozadu je zadok. Tvorí ho krížová kosť, panvové kosti a časť svalov panvových končatín. Voči chrbtici je panva asi v 30° sklone a zadok ako osvalený celok asi v 15° sklone. Pri menšom uhle sa hovorí o plochom, pri väčšom o padajúcom zadku. Zadok psa má byť riadne osvalený – tak, aby pri pohľade zo strany bol od bedier po chvost mierny oblúk. Pokiaľ pes nemá taký oblúk, svalová hmota je príliš slabá. Na zadku je ako predĺženie chrbtice nasadený chvost.
Štandard ridgebacka nevraví nič o zadku, uvádza sa v ňom len výrok s ním súvisiaci: „chvost nemá byť nasadený príliš vysoko alebo nízko“. To znamená, že zadok sa musí od bedier zvažovať smerom dole a dozadu. Pokiaľ sa nezvažuje, chvost bude nasadený príliš vysoko, horná línia psa bude príliš plochá a pes v pohybe bude mať skrátený chod zadných končatín (nebude ich môcť dať dostatočne dopredu). Pokiaľ sa zadok zvažuje príliš (viac ako v 15° uhle), chvost bude posadený príliš nízko, horná línia psa v oblasti zadku bude prudko klesať a pohyb zadných končatín bude obmedzený smerom dozadu. Oboje je chyba, ale vzhľadom na to, že výdatný pohyb u ridgebacka vyžaduje viac pohyb končatín smerom dopredu ako dozadu, strmý zadok nie je až natoľko závažná chyba ako plochý zadok.
Chvost
Funkciou chvosta je poskytovať psovi v pohybe rovnováhu. Všetky poľovnícke plemená majú dlhé chvosty, aby si zlepšili rovnováhu a otáčanie. Štandard nešpecifikuje presnú dĺžku chvosta, ale všeobecne poľovné plemená a psy takto využívajúce chvost ho majú po päty.
Štandard uvádza, že chvost má byť „pri koreni silný, nemá byť nasadený príliš vysoko alebo nízko, k špici sa zužuje, nikdy nemá byť ťažkopádny. Je zdvihnutý, zahnutý mierne dohora, nikdy nie je stočený.“
Pri koreni silný
Chvost, ktorý je pri koreni silný, zaisťuje maximálnu využiteľnosť pri vylepšení rovnováhy a obratnosti psa. Pritom sa myslí prvých 10 – 15 cm chvosta, ostatná časť nie je pre pohyb ridgebacka dôležitá. Táto prvá časť chvosta má byť v pohybe nesená rovnobežne so zemou a má byť vodorovným predĺžením chrbtice. Nesenie tejto časti chvosta je zrkadlom správnej vyváženosti zadku.
Nemá byť nasadený príliš vysoko alebo nízko
Vodorovné nesenie prvých 10 – 15 cm chvosta pri kluse znamená, že je zadok psa správne vyvážený a chvost správne nasadený. Pri strmom (spadnutom) zadku je nasadenie chvosta nízke, koreň chvosta sa dvíha prudko nahor, čo je u ridgebacka nežiaduce. Pri vysoko nasadenom chvoste, ktorý je väčšinou sprevádzaný plochým zadkom, prvá časť chvosta upadá v pohybe smerom nadol.
K špici sa zužujúci
Chvost ridgebacka je v prvej časti 10 – 15 cm silný a hrubý a potom sa približne v mieste violy začne postupne k špičke zužovať. Akákoľvek už na pohľad viditeľná nepravidelnosť (zálomok, hrboľ, vychýlenie alebo neohybnosť – zrast stavcov, tzv. blok) by sa mala penalizovať. Aj keď je to vizuálne neatraktívne, neobmedzuje to výkon psa. Aby sme si však boli istí, je dobré prejsť si chvost hmatom, pretože niektoré psy nemusia nosiť chvost rovno, môžu mať viac-menej viditeľné vychýlenia bez anatomickej chyby, alebo im nemusí ležať srsť na spodnej strane chvosta uhladene, a preto sa chvost môže zdať hrboľatý.
Zdvihnutý, zahnutý mierne dohora, nikdy nie je stočený
Spôsob, akým pes nesie svoj chvost, je dôležitým indikátorom jeho nálady. Normálny, sebaistý ridgeback drží chvost v stoji dole mierne zahnutý smerom dozadu. Keď sa začne pohybovať, chvost zdvihne, aby zlepšil rovnováhu. Keď sa pes cíti neviazane alebo keď je hravý, má pri pohybe chvost zdvihnutý nad úroveň horného obrysu tela a v oblúku. Nie je to chyba. Pokiaľ však špička chvosta zasahuje až nad úroveň bedier alebo sa ich dokonca dotýka, je to chyba, ktorá nemusí byť spôsobená stočeným chvostom, ale tým, že je chvost nasadený príliš vysoko alebo chvost nie je dostatočne silný pri koreni.
V kruhu na výstave nesmie mať ridgeback chvost po celý čas stiahnutý pod bedrami, čo znamená strach alebo bojazlivosť. Keď sa pes dá do pohybu, musí chvost zdvihnúť. Pokiaľ to neurobí, musí byť penalizovaný za bojazlivosť. Rovnako aj šteniatka na svojej prvej výstave by mali byť za nevztýčený chvost pri pohybe penalizované. Väčšina rozhodcov však berie ohľad na nervozitu nováčikov – psov aj psovodov.
Spracovala: ©Monika Tušanová, 2/2007
Použitá literatúra:
1982, Pauline Sadler: The Rhodesian Ridgeback in Australia
1987, RR Club of Great Britain: Guide to the Rhodesian Ridgeback
1987, D. H. Hegelsen: The definitive Rhodesian Ridgeback
1991, P. Nicholson & Janet Parker: The complete Rhodesian Ridgeback
1992, RR Club Nederland: De Rhodesian Ridgeback in Nederland
1994, Stig G. Carlston: Reading the Ridgeback
1995, Stig Carlson: Rhodesian Ridgeback
1998, Jochen H. Eberhardt: Der Rhodesian Ridgeback
1999, Dr.Várszegi Zsolt: Kutyák Bírószemmel (Psy z pohľadu rozhodcov)
Sandra Fikes: A Guide to Judging the Rhodesian Ridgeback
Štandardy plemena Rhodesian Ridgeback: The Original Standard of 1922 (KUSA), KUSA 1925, GB 1928, AKC 1955, A.N.K.C.(Austrália) 1976, KUSA 1982, AKC 1992, FCI 1992, FCI 1996, GB 1996, A.N.K.C.1997 a ďalšie toho času platné plemenné štandardy FCI rôznych plemien.