Monika Tušanová, 2/2007
Predné (hrudné) končatiny
Predné hrudné končatiny tvoria: plece (lopatka), ramenný kĺb, rameno (ramenná kosť), lakeť, zápästie, záprstie a labka (prsty). Funkciou hrudných končatín je podopierať predok psa a tiež smerovať pohyb psa dopredu, dozadu alebo do strany. Musia byť silné, pretože podopierajú 2/3 váhy psa. Preto štandard stanovuje, že „predné končatiny sú absolútne rovné, silné, s mohutnými kosťami, lakte tesne priliehajú k telu.
Plecia (lopatky)
Výraz plecia znamená lopatky a k nim priľahlé tkanivo. Úlohou pliec je spojiť predné nohy s trupom. Pri žiadnej inej časti psa nedochádza k toľkým nedorozumeniam a zlej interpretácii štandardu ako práve pri pleciach. Je to preto, že lopatky sú k trupu pripojené tkanivom a je veľmi ťažké ich nahmatať, analyzovať a definovať ich tvar, veľkosť, umiestnenie a správnu funkciu. Posúdiť plecia a ramená u ridgebacka je mimoriadne dôležité preto, lebo výrazne ovplyvňujú jeho pohyb.
Všeobecne uznávané princípy pozície a pohybu lopatky sú nasledujúce:
- Keď stojí pes na rovnom povrchu s prednými nohami vo vertikálnej polohe, má byť lopatka pri pohľade zo strany v 45˚uhle od zeme.
- Pri pohľade spredu má byť lopatka len nepatrne zošikmená (10 až 15˚), kopírujúc tvar hrudníka.
- Pri pohľade zhora by mala byť lopatka rovnobežná s chrbticou psa, a to aj v pohybe.
- V pohybe pri pohľade spredu sa špička lopatky nemá vzďaľovať od osi psa. Vertikálnym smerom sa má hýbať horná špička lopatky iba nepatrne, tak, aby vždy pôsobila s kohútikom ako celok.
Štandard uvádza: „Lopatky majú byť šikmé, suché a svalnaté, naznačujúce rýchlosť.“
Šikmá lopatka
Znamená to, že lopatka sa má riadne zvažovať a nie byť vzpriamená (kolmá na podložku). Ideálne zošikmenie lopatky v stoji psa pri pohľade zboku je 45˚. Pretože je ťažké pohľadom aj hmatom určiť pozíciu lopatky, pomôže nám imaginárna priamka medzi kohútikom a ramenným kĺbom (čo je približne sklon medzi prednou a zadnou hornou špičkou lopatky). Spoločne s ramennou kosťou tvorí lopatka ramenný kĺb, ktorý by mal zvierať uhol 90°.
Najčastejšia chyba – strmá alebo krátka lopatka
U ridgebacka je najčastejším problémom lopatiek (pri pohľade zboku) strmá lopatka – taká, ktorá nemá potrebný sklon a je predsadená (nedostatočne posadená vzadu). Ďalšou častou chybou je krátka lopatka. V pohybe psa sa má lopatka pri pohľade zo strany otáčať vo svojom približnom strede. Rozsah oblúka, ktorý pritom špička lopatky opisuje, z veľkej miery rozhoduje o dĺžke kroku psa. Pokiaľ je lopatka krátka, oblúk je menší a krok psa krátky.
Plecia suché a svalnaté, naznačujúce rýchlosť
Krátke alebo malé lopatky majú vplyv na svalstvo. U ridgebacka sa vyžadujú dlhé svaly. Lopatky zlej veľkosti alebo uloženia môžu mať za následok skrátenie svalov. Masívne, naduté svaly pliec by sa mali u ridgebackov penalizovať, lebo nereprezentujú jeho žiadané vlastnosti: výdatný krok, rýchlosť a vytrvalosť zároveň.
Štandardy, ktoré používajú takmer rovnaký popis, sú štandardy niekoľkých plemien, ako napríklad kokeršpanielov, bígla, amerického foxhounda a dalmatínca.
Ramená
Ramenom sa myslí ramenná kosť a svalstvo k nej priľahlé. Ramenná kosť má byť u ridgebacka približne rovnakej dĺžky ako lopatka a zároveň majú byť obe dostatočnej dĺžky – tak, aby mohli v ramennom kĺbe zvierať 90˚ uhol. Najčastejšou chybou ramien u dnešných ridgebackov je kratšia ramenná kosť – dôsledok vplyvu teriérov pri šľachtení plemena. Tieto gény od niekdajších teriérov neovplyvňujú celkovú dĺžku hrudných končatín, avšak majú za následok strmé uhlenie a skrátený chod hrudných končatín.
Uhlenie hrudných končatín, pohľad zboku
90˚uhol medzi lopatkou a ramennou kosťou je pre ridgebacka nevyhnutný pre efektívny pohyb pri práci, pre ktorú bol vyšľachtený. Pri väčšom uhle sa hovorí o strmom uhlení (často sa vyskytujúca chyba), pri menšom uhle o preuhlení prednej končatiny (len veľmi ojedinele vyskytujúca chyba). Správne uhlenie predných (a tiež aj zadných končatín) zohráva kľúčovú rolu pri správnej mechanike pohybu psa a výdatnosti kroku. Pri strmom uhlení predných končatín (následkom kratšej lopatky, ramennej kosti alebo obidvoch) sa chod predných končatín skracuje, čím dochádza k málo priestornému chodu. Pes sa rýchlo unaví a nie je schopný väčších výkonov. Napr. u psa s kohútikovou výškou 68 cm sa následkom strmého uhlenia predných končatín môže skrátiť krok až o 20 cm.
Lakeť
Ramenná kosť tvorí spolu s lakťovou a vretennou kosťou lakťový kĺb zvierajúci 130˚ uhol. Lakeť má tesne priliehať k hrudníku. Pri pohľade spredu má byť lakeť v stoji i v pohybe súčasťou rovnej zvislej osi prednej končatiny. Pokiaľ lakte z tejto osi vystupujú smerom von, hovorí sa o voľných lakťoch, ktoré znižujú výkonnosť psa, a teda sa penalizujú.
Predlaktie
Pri pohľade spredu majú byť kosti tvoriace predlaktie (lakťová a vretenná kosť) silné, ale vždy z predného pohľadu užšie, ako z bočného pohľadu.
Zápästie
Zápästím psa sa rozumie kĺb medzi lakťovou kosťou a záprstím zvierajúc približne 150° uhol. Zápästie musí byť silné a pevné. Zápästie, tak ako aj záprstie a labka, musí byť pri pohľade spredu v jednej zvislej priamke tvoriacej prednú končatinu, pričom zápästie má vyzerať ako hrča. Zápästie ako hrča znamená silu kosti a tkaniva v kĺbe. Pokiaľ je línia nohy v kĺbe nevýrazná a plochá, dojem môže byť esteticky príjemný, ale kĺb je slabý.
Záprstie (predná sponka)
Je časť medzi zápästím a labkou. Pri pohľade zboku má byť v miernom sklone. Ak sklon chýba, záprstie nie je dostatočne pružné a neplní funkciu tlmiča. Hodnotí sa to ako tzv. “kozí“ postoj a zvyčajne súvisí s príliš krátkou labkou, takže jedinec pôsobí dojmom, ako by stál na špičkách. Takýto prípad je však u ridgebacka len ojedinelý. Častejšou chybou u neho býva príliš veľký sklon. Hodnotí sa to ako mäkké zápästie a najčastejšie súvisí s chybne utváranou labkou.
Labka
V rámci končatín venuje štandard ridgebacka najväčšiu pozornosť labke, a to z vážneho dôvodu. Labka je jediná časť psa, ktorá je v priamom kontakte so zemou, preto sa nedá nijako ospravedlniť žiadna chyba v jej utváraní. Pes si dokáže vykompenzovať anatomické chyby, ktoré sú nad labkami, ale pokiaľ sú chybné samotné labky, je nemožné, aby ridgeback putoval celý deň po drsnom teréne afrického buša.
Štandard vyžaduje „labky uzavreté, s klenutými prstami, okrúhle, odolné, s pružnými vankúšikmi, medzi vankúšikmi chránené srsťou“.
Labky uzavreté, s klenutými prstami
Správna labka je guľatá, uzavretá a pružná. Prsty nie sú rovné, ale klenuté. Na takej labke sa pazúry v pohybe psa samy opotrebovávajú a nie je dôvod ich skracovať. Za chybne utváranú sa labka považuje vtedy, keď sú prsty rovné, otvorené a pazúry dlhé bez známok opotrebovania. Hodnotíme ju ako málo uzavretú alebo neuzavretú, prepadnutú, tzv. “zajačiu“ labku alebo roztvorenú labku. Dlhé prsty zajačej labky zvyšujú pákový efekt a rýchlosť, ale odkrívajú väčšiu plochu, ktorá sa dotýka zeme, a kladú väčší nápor na svaly labky a sponiek. U ridgebackov sú žiaducejšie krátke prsty, podobne ako je to u mačkovitých šeliem. Krátke prsty mačacieho chodidla znižujú pákový efekt a rýchlosť, ale zmenšujú plochu, ktorá sa dotýka zeme, a nápor na svaly. Tak zvyšujú vytrvalosť a u ridgebacka sú preto také chodidlá žiadané. Ich menšia dotyková plocha je na nevľúdnych terénoch Zimbabwe veľkou výhodou.
Okrúhle labky
Keď ridgeback stojí, nesmú sa mu na labkách rozchádzať vankúšiky. Ak sa mu rozchádzajú, hodnotíme to ako tzv. “plochú nohu“, ktorá je znakom slabých prstov. Príčinou plochej nohy môžu byť aj tenké vankúšiky. Iba silné a dostatočne klenuté prsty spolu s hrubými vankúšikmi vytvárajú okrúhly (guľatý) tvar labky. Dobré klenutie prstov zvyšuje pákový efekt a schopnosť tlačiť, a tak zvyšuje výkonnosť a rýchlosť. Najkrajšia labka, akú som videla, má výšku 4,3 cm. Väčšina labiek má výšku medzi 2,5 až 3,8 cm.
Labky odolné, s pružnými vankúšikmi
Odolnosť labiek zabezpečujú pružné vankúšiky. Sú dôležité pre väčšinu pracovných a poľovníckych psov. Pre ridgebacka sú rozhodujúce, pokiaľ vezmeme do úvahy tvrdý pichľavý terén v Zimbabwe, ktorý na dotyk môže byť veľmi horúci. Hrubé vankúšiky zmierňujú, ochraňujú a izolujú. Vankúšiky nesmú byť tvrdé, náchylné na popraskanie. To sú vážne chyby, najmä v horúcich podnebiach.
Iba dva štandardy psov vyžadujú pružné vankúšiky, sú to štandardy ridgebacka a dalmatínca.
Pružné vankúšiky zmierňujú náraz a čo je dôležitejšie, tlmia tlak ostrých predmetov, ktoré by inak mohli vankúšiky porezať alebo prepichnúť – v prípade dalmatínca ostrý kameň jadranského pobrežia a v prípade ridgebacka tŕň na zemi afrického buša. Povrch vankúšikov na labkách ridgebacka má pripomínať povrch tenisovej loptičky.
Labky medzi vankúšikmi chránené srsťou
Srsť medzi prstami a vankúšikmi ich ochraňuje pred tŕňmi a pred vzájomným trením sa. Ak srsť medzi vankúšikmi chýba alebo nie je dostatočne hustá a dlhá, prsty a vankúšiky sa navzájom o seba odierajú a pri dlhotrvajúcom pohybe dochádza k oderom. Srsť medzi vankúšikmi pomáha tiež rozptýliť pot z vankúšikov, čo je na horúcom povrchu užitočná vlastnosť. Všetky tieto pre ridgebacka užitočné vlastnosti prevyšujú nevýhodu srsti, ktorá spočíva v zachytávaní nečistoty.
Postavenie predných končatín (pohľad spredu)
Pri pohľade spredu majú byť končatiny ridgebacka silné a absolútne rovné. Znamená to, že zvislé osi vedúce lopatkami a kosťami predných končatín sú rovnobežné a kolmé na zem, pričom sú lopatky, kopírujúc tvar hrudníka, len nepatrne zošikmené (10 až 15˚).
Pokiaľ lakte pri pohľade spredu z tejto línie vystupujú smerom von, hovorí sa o voľných lakťoch, na ktoré zvyčajne nadväzuje zbiehavý postoj s vbočenými labkami. Naopak, pri vbočených lakťoch dochádza k opačnej konfigurácii predných končatín, vrátane labiek a vzniká otvorený, tzv. francúzsky postoj. Obe postavenia sú chybné.
Spracovala: Text a kresby ©Monika Tušanová, 25.2.2007
Použitá literatúra:
1982, Pauline Sadler: The Rhodesian Ridgeback in Australia
1987, RR Club of Great Britain: Guide to the Rhodesian Ridgeback
1987, D. H. Hegelsen: The definitive Rhodesian Ridgeback
1991, P. Nicholson & Janet Parker: The complete Rhodesian Ridgeback
1992, RR Club Nederland: De Rhodesian Ridgeback in Nederland
1994, Stig G. Carlston: Reading the Ridgeback
1995, Stig Carlson: Rhodesian Ridgeback
1998, Jochen H. Eberhardt: Der Rhodesian Ridgeback
1999, Dr.Várszegi Zsolt: Kutyák Bírószemmel (Psy z pohľadu rozhodcov)
Sandra Fikes: A Guide to Judging the Rhodesian Ridgeback
Štandardy plemena Rhodesian Ridgeback: The Original Standard of 1922 (KUSA), KUSA 1925, GB 1928, AKC 1955, A.N.K.C.(Austrália) 1976, KUSA 1982, AKC 1992, FCI 1992, FCI 1996, GB 1996, A.N.K.C.1997 a ďalšie toho času platné plemenné štandardy FCI rôznych plemien