Hlava a krk ridgebacka

Monika Tušanová, 1/2007

Hlava a krk ridgebacka, tak ako to vyžaduje štandard

HLAVA a KRK

Hlava je životne dôležitá, pretože nosí zmyslové ústroje (oči, uši, nos a ústa), centrum nervovej sústavy (mozog) a útočné/obranné ústroje (čeľuste a zuby). Pes môže zdvihnúť, skloniť, natiahnuť, otočiť alebo krútiť hlavou a krkom, aby zlepšil svoje zmyslové vnímanie (napríklad preveriť vánok, očuchať zem, vidieť ďalej) alebo aby sa ubránil či zaútočil.

Pohyb hlavy a krku však ovplyvňuje ťažisko psa a jeho rovnováhu. Keď pes natiahne hlavu dopredu, aj ťažisko sa presunie smerom k hlave. Väčšinou sa tým naruší stabilita: psa to ťahá dopredu a zvyšuje sa tým rýchlosť jeho pohybu. Z tohto dôvodu je pohyb všetkých psov najvýkonnejší (vynaložená námaha je najmenšia), keď majú hlavu dole a krk natiahnutý. Zdvíhanie hlavy má opačný účinok, a to spomalenie.

Hýbať hlavou zo strany na stranu pomáha eliminovať odstredivú silu, ktorá na psa pôsobí pri pohybe v zákrute. V súvislosti s tým treba brať do úvahy dva faktory – množstvo hmoty (veľkosť hlavy) a vzdialenosť hmoty (dĺžka krku) pred prednými nohami psa. Pes môže korigovať iba vzdialenosť. Nemôže urobiť nič s množstvom hmoty. Veľkosť hlavy a krku je daná už pri pôrode. Chovatelia však cielenou a premyslenou plemenitbou môžu ovplyvniť obidva tieto faktory. Môžu vyšľachtiť dlhšie alebo kratšie, širšie alebo tenšie krky a viac či menej masívne hlavy. Ťažisko tak bude posunuté viac dozadu pri menšej hlave na kratšom krku.

Zmenou hmoty a dĺžky však neovplyvníme len ťažisko a stabilitu psa, ale aj tlak na predné nohy, hrudník a plecia! Takže ak sa my chovatelia z akéhokoľvek dôvodu snažíme o hlavu a krk konkrétnej veľkosti a dĺžky, musíme byť opatrní. Ovplyvníme tým nielen pohyb a rovnováhu psa, ale aj jeho estetickú symetriu.

Ak sa budeme snažiť o neprimerane väčšiu hlavu, silnejšie čeľuste a lícne kosti a silnejší krk, môže sa stať, že vyšľachtíme zúfalo nevyváženého psa, ktorý toho má v podobe masívnej hlavy nesenej na dlhom širokom krku „príliš veľa vpredu“. Naopak, ak chceme za účelom ladnosti a elegancie dlhší a štíhlejší krk, musí byť hlava psa menšia, aby sa zachovalo ťažisko.

Ide o to, že existujú hranice. Keď zmeníme jednu vlastnosť, treba zmeniť aj inú. Vykonať to u ridgebacka bez toho, aby sme rozumeli stavbe tela a jeho funkciám i požadovaným výkonom, je ako otvoriť dvere problémom.

Proporcie hlavy
V štandarde sa pri hlave uvádza: „… primerane dlhá (šírka hlavy medzi ušami, vzdialenosť od výbežku medzitemennej kosti po čelový sklon a od čelového sklonu po ňucháč majú byť rovnaké). Temeno (mozgovňa) ploché, dosť široké medzi ušami, v pokoji bez vrások. Čelový sklon (stop) primerane vyznačený, nie v jednej línii od ňucháča po výbežok medzitemennej kosti.“

Skôr než začneme detailne rozoberať proporcie hlavy, je nutné uvedomiť si, že hlava ridgebacka sa vyvíja a rastie približne do 3 rokov. Avšak existujú chovné línie, u ktorých telá i hlavy dozrievajú skôr, a línie, u ktorých podstatne neskôr. Nedá sa preto u šteniat a mladých psov reálne posúdiť hlava, kým neukončila svoj vývoj. Hlava šteňaťa sa výrazne líši od hlavy dospelého psa aj svojimi proporciami, pričom okolo 4. mesiaca má ridgeback proporčne blízko k dospelej hlave. To znamená, že už v 4. mesiaci sa dá predpokladať tvar hlavy a pomery v dĺžkach, nie však jej veľkosť, sila a mohutnosť. Navyše okolo 7. mesiaca u väčšiny ridgebackov zaostáva rast hlavy v pomere k ostatnému telu a zdá sa malá. Hlava ridgebacka sa má preto hodnotiť až po ukončení jej vývinu, t. j. okolo 3. roka. Pri posudzovaní mladého psa sa má dbať na to, aby bola sila a výraz hlavy v harmónii so silou a stupňom vyzretosti tela. Prax ukazuje, že je prijateľnejší mladý ridgeback s jemnejšou hlavou a dostatočne dlhým nosom ako naopak.

Primerane dlhá hlava
Aby sme upresnili význam slova “primerane“, treba vziať do úvahy stavbu celého tela psa. To, čo je „primerané“ na 61 centimetrovej suke, je príliš málo na 69 centimetrovom psovi. Proporcie, ktoré ovplyvňujú dĺžku hlavy, sú tieto: (viď obr. vyššie: Základné proporcie tela a ich rozmery)

• hlava a krk majú byť rovnako dlhé,
• dĺžka temena (mozgovne) a dĺžka nosa majú byť rovnako dlhé (rovnako aj šírka temena),
• dĺžka hlavy a krku majú spolu tvoriť polovicu celkovej dĺžky obrysu hornej časti tela psa (meraného od nosa po koreň chvosta).

Temeno ploché, dosť široké
Temeno by malo byť ploché ako pri pohľade spredu, tak aj pri pohľade zboku. Temeno, ktoré je guľaté pri pohľade spredu, nie je u ridgebacka nezvyčajné. Niektoré temená sú guľaté pri pohľade zboku a iné sa kvôli vyčnievajúcemu „obočiu“, alebo vyčnievajúcemu vrcholu tyla, alebo kvôli obidvom zdajú byť vyduté. Štandard však vyžaduje ploché temeno.

Šteňatá a mladé psy ridgebackov v období formovania a vývinu hlavy môžu mať viac-menej vyčnievajúci vrchol tyla. Nie je to chyba, dospievaním a vývinom hlavy sa tento tylový hrboľ stráca.
Iné plemená, ktorých štandard taktiež vyžaduje ploché temeno, sú: hladkosrstý retriever, basenji, bradatá kólia, malý fúzač a dalmatínec.

Väčšina chovateľov súhlasí s tým, že “dosť široké“ znamená, že by sa šírka temena (mozgovne) medzi ušami mala rovnať dĺžke temena od čelového sklonu (stopu) po tylo (zátylok psa). To ale neznamená, že pri pohľade zhora by lebka mala byť štvorcová. Musí sa smerom k očiam mierne zužovať, čiže má byť v oblasti stopu o niečo užšia ako na tyle. Ridgeback nie je ani mastif, ani whippet. Keď je temeno zjavne širšie ako dlhšie, hlava vyzerá príliš hrubo, “mastifovsky“. Pri úzkom temene, čo je veľmi zriedkavé, vyzerá hlava ridgebacka naopak príliš jemne, “whippetovsky“. V oboch týchto prípadoch je ovplyvnený nielen vzhľad, ale taktiež funkcia. Široká lebka znamená nadmernú hmotu, hrubý krk a posun ťažiska psa dopredu, ako aj zbytočne zvýšené zaťaženie prednej časti psa. Príliš úzka lebka zasa znamená zmenšenie mozgovej dutiny a zníženie schopnosti hrýzť. Šírka temena je jedna vec a druhá vec je šírka alebo miera, do akej vyčnievajú líca psa.

Líca
Líce je bočná časť lebky medzi zvukovodom a okom a časť pod nimi. Líca sú viac-menej vyčnievajúce alebo vďaka svalovej hmote mierne zaguľatené. Táto svalová hmota hýbe čeľusťami. Aby mal pes vysokú schopnosť hrýzť, musí mať dobre vyvinuté lícne svaly. Keď sú však príliš vyvinuté, lebka pri pohľade zhora vyzerá guľato, čo je nežiaduce. Štandard ridgebacka vyžaduje silné čeľuste a ploché líca.

V pokoji bez vrások
Koža v hornej časti temena ridgebacka nesmie byť vráskavá. Neplatí to však, keď je pes v strehu a nastraží uši a zvraští čelo. Suché čelo bez vrások sa u ridgebacka vyžaduje z dvoch dôvodov – estetického a praktického. Na pohľad musí mať ridgeback čisto “suché“ línie bez voľnej kože. Voľná alebo vráskavá koža poskytuje u psa útočisko pre hmyz a často je roztrhnutá zubami, pazúrmi a ostňami. Pre ridgebacka je to v Afrike, v krajine pôvodu, veľmi nepraktické a nebezpečné.
Ďalšie plemená, u ktorých sa štandard zmieňuje o vráskach, sú: akita (“bez prebytočných vrások“), boxer (“nemajúci hlboké vrásky“) a dalmatínec (“úplne bez vrások“).

Dostatočne jasne zreteľný prechod medzi nosom a čelom
V štandarde sa píše: „Čelový sklon (stop) je primerane vyznačený, nie je v jednej línii od ňucháča po výbežok medzitemennej kosti.“
Čelový sklon (stop) je tá časť hlavy medzi očami, kde plocha temena prechádza na plochu nosa. Je to miesto, kde končí temeno a začína nos. O vysokom stope hovoríme vtedy, keď je pri pohľade zboku vzdialenosť medzi plochami temena a nosa príliš veľká alebo je prechod medzi nimi príliš prudký a zreteľný. To sa často stáva u psov s masívnou, hrubou hlavou a veľkými lícami. Niekedy sa pre vyčnievajúce “obočie“ (výrazné nadočnicové oblúky) zdá byť stop zreteľnejší, ako v skutočnosti je.
Naopak, ak je prechod nedostatočne zreteľný, vzdialenosť medzi plochami príliš malá alebo prechod príliš plochý, hovoríme o nízkom stope. Hlava takéhoto psa bude veľmi pripomínať hlavu bulteriéra, čo však štandard ridgebacka výslovne zakazuje. U psa by mal byť prechod medzi nosom a temenom zreteľnejší ako u sučky.

Paralelné línie temena a nosa
Pri pohľade zboku má mať ridgeback rovnobežné línie temena a nosovej časti prerušené viac-menej výrazným stopom. O tejto skutočnosti ani jeden z štandardov plemena RR nepojednáva ani nijako nedefinuje paralelnosť línií temena a nosa. Avšak takmer všetky výklady štandardov uvádzajú, že tieto línie majú byť čo najviac paralelné.

Dlhý, hlboký a silný nos
V štandarde sa o papuli (nose) píše: „Nos by mal byť dlhý, hlboký a silný, čeľuste silné s dobre vyvinutými zubami, najmä špičiakmi (očnými zubmi). Pysky by mali byť suché a priliehať k čeľusťam.“
Nos má byť u ridgebacka rovnako dlhý ako temeno, tj. približne 13 až 14 cm. Žiaľ, u väčšiny ridgebackov je nos kratší ako temeno. Je ťažké vyšľachtiť ridgebacka s dostatočne dlhým nosom. Takéto ridgebacky by mali rozhodcovia oceňovať a chovatelia si ich vážiť a v chove využívať. Dlhé nosy u psa zaisťujú schopnosť sekať a ridgebacky by mali po svojej obeti iba sekať a nie ju držať. Ridgeback, ktorý sa ako teriér pokúša v záhryze udržať leva, leoparda, paviána, hyenu alebo veľkú antilopu, je takmer naisto mŕtvym psom.

Pri pohľade zo strany aj zvrchu by mal nos vyzerať ako oblý klin, z oboch pohľadov rovnakej veľkosti. Hĺbka a šírka pred prechodom medzi nosom a čelom má byť 9 až 10 cm, u očných zubov by sa mala zúžiť na 6 až 7 cm. Zúženie má byť na všetkých štyroch plochách také, aby koniec bol približne štvorcový, nie guľatý alebo špicatý. Najmä obrys hornej časti nosa má byť plochý po celej svojej dĺžke, nie vyklenutý (klabonos) alebo prehĺbený (s ňucháčom dohora). Ňucháč nemá pôsobiť ako loptička, čo sa vyžaduje napr. u pointrov, ale má pokračovať v jednej línii s nosom.

Veľký podiel na hĺbke nosa má spodná čeľusť. Na jemnejšej (menej masívnej) hlave je vidieť, že spodná čeľusť nie je hlboká ani silná, ale skôr plytká a slabá. Hĺbka nosa by sa nikdy nemala rovnať jeho dĺžke (tak, ako je tomu u bernardína), pretože taký nos by bol príliš krátky alebo príliš masívny.
Pri pohľade zhora majú bočné plochy nosa pokračovať po takmer rovnej linke až k zadnej strane temena. Preto takmer rovnej, lebo sa často vyskytujú dve veľmi bežné odchýlky: prudšie rozšírenie v mieste, kde končí nos, a vyčnievajúce líce ako dôsledok silných čeľustných svalov. Takmer rovné plochy bez prudkých prechodov sú u ridgebacka dosiahnuteľné a odborníci ich oceňujú.
Podobné je to u štandardov týchto plemien: chrt (“dlhé, hlboké a silné čeľuste“), airedale teriér (“čeľuste by mali byť hlboké, silné, mohutné a svalnaté“) a dalmatínec (“nos by mal byť dlhý a mohutný, ale nie hlboký“).

Čeľuste dostatočnej dĺžky mohutnosti a sily
V štandarde sa píše: „… silné čeľuste s perfektným, pravidelným a úplným nožnicovým zhryzom, t. j. horné rezáky tesne presahujú dolné rezáky a sú kolmé na čeľusť.“
Pri pohľade zboku má byť koniec nosa plochý a horná čeľusť má tesne prekrývať spodnú tak, aby nebola narušená línia konca nosa. Pokiaľ čeľuste nemajú správnu dĺžku (najčastejšie ide o kratšiu spodnú čeľusť – podhryz), spodná línia nosa nie je rovná a je prerušená. Dolná čeľusť má byť navyše aj natoľko dostatočne hlboká, aby sme pri pohľade zboku nemali pocit špicatého zakončenia nosa.

Perfektný, pravidelný a úplný nožnicový zhryz
Zhryz psa je postavenie spodných rezákov vzhľadom na horné. Štandard vyžaduje úplný (dokonalý) nožnicový zhryz, t. j. keď všetky horné rezáky presahujú cez dolné a sú kolmé na čeľusť. Vnútorná strana horných rezákov úplne prilieha svojou plochou k vonkajšej časti spodných rezákov bez známky opotrebovania.
Je nutné poznamenať, že vo fáze vývoja psa často dochádza k nerovnomernému rastu čeľusti (hornej a spodnej navzájom a tiež pravej a ľavej strany oboch čeľusti navzájom), a preto u mladých psov nie je vždy možné reálne posúdiť zhryz. Najkritickejšie obdobie pre posúdenie zhryzu psa je medzi 4. – 7. mesiacom, teda v období výmeny chrupu. U ridgebackov sa hlava vyvíja až do 2 – 3 rokov. Navyše spodná čeľusť je práve tá časť kostry psa, ktorá rastie a vyvíja sa u psov najdlhšie (u veľkých plemien až do 7. roka). Žiaľ, sú veľmi časté prípady, keď má mladý ridgeback dokonalý nožnicový zhryz a vo veku približne 3 – 4 rokov sa tento zhryz začína meniť na kliešťový zhryz. Preto je žiaducejšie, aby už mladý ridgeback nemal (približne vo veku 12 mesiacov) tesné nožnice, ale naopak, voľnejší nožnicový zhryz, ktorý má priestor pre vývin spodnej čeľuste.

O voľnom nožnicovom zhryze hovoríme, keď vnútorná strana horných rezákov neúplne prilieha celou svojou plochou k vonkajšej časti spodných rezákov a vzniká medzi nimi niekoľkomilimetrová medzera. Spodné rezáky sa však musia svojimi koncami minimálne dotýkať hornej vnútornej časti vrchných rezákov (pri ich koreni). Pritom musí byť zachovaná správna pozícia očných zubov.

U šteniat v čase výmeny chrupu horné rezáky nie sú vždy úplne kolmé na čeľusť. Zuby mierne odstávajú smerom von a záhryz pôsobí akoby šlo o podhryz. Rastom a rozšírením čeľuste sa však zuby dostanú do kolmej pozície a riadneho nožnicového zhryzu.

Kliešťový zhryz nastáva vtedy, ak sú čeľuste rovnako dlhé a z bočného pohľadu sa horné a spodné rezáky svojimi koncami priamo dotýkajú. Pri tomto type zhryzu sa rezáky rýchlo s pribúdajúcim vekom psa opotrebúvajú.

Dobre vyvinuté zuby, najmä očné zuby
V štandarde sa o zuboch píše: „Zuby, hlavne očné, sú mohutne vyvinuté“.
Chrup každého psa sa skladá z 42 zubov (20 hore a 22 dole). Na jednej strane spodnej čeľuste by odpredu dozadu mali byť 3 rezáky, 1 očiak, 4 premoláry (črenové zuby) a 3 stoličky. V hornej čeľusti majú byť iba 2 stoličky. Plný chrup sa v štandarde u ridgebacka nevyžaduje vyslovene, nie je chybou vylučujúcou z chovu, je však dobré uprednostňovať v chove psy s plným chrupom.

Všetky zuby by mali byť dlhé a ostré, čisté a biele, najmä všetky štyri dlhé očné zuby. Väčšina ridgebackov má mimoriadne dobre vyvinuté zuby, ktoré zdedili po teriéroch. Ridgeback s malými alebo slabými zubami má ďaleko od ideálu a mal by byť prísne penalizovaný.

Pysky suché, pevne priliehajúce k čeľustiam
Pysky majú priliehať pevne a rovnomerne po obidvoch stranách nosa. Ridgeback nemá mať ovisnuté pysky alebo také previsnuté laloky na papuli, ako má napríklad baset. Takáto voľná koža by skazila žiaduci uhladený vzhľad ridgebacka. Navyše do voľných pyskov sa ľahko zachytajú nečistoty a tŕne a zdroje infekcií. Voľné pysky umožňujú prístup vlhkosti úst a úkryt pre hmyz, čo je v Zimbabwe nebezpečné. Ovisnuté pysky sa vyskytujú častejšie u ridgebackov s masívnou hlavou ako u ridgebackov s jemnou hlavou.
Ďalšie plemená s podobným znením štandardu sú: nórsky elkhound („pery sú tesne zatvorené“), aljašský malamut („pery tesne priliehajú“), doberman („pery ležia tesne na perách“), sibírsky husky („tesne priliehajúce pery“) a dalmatínec („hladké pery“).

OČI A UŠI
V štandarde pre oči stojí: „Oči: umiestnené primerane ďaleko od seba, sú okrúhle, jasné a žiariace, s inteligentným výrazom. Farba očí je v súlade s farbou osrstenia.“
Dobrý zrak je pre ridgebacka rozhodujúci, pretože ridgeback je psom, ktorý využíva v prvom rade tento zmysel. Zdvihne hlavu hore a najprv použije svoje oči, potom nos a uši. Až potom, pokiaľ je to nutné, skloní hlavu, aby zachytil pachovú stopu na zemi. Aby mohli oči ridgebacka čo najlepšie plniť svoju funkciu, musia byť praktické z hľadiska postavenia (pozície), tvaru a farby. A pokiaľ sú oči aj zrkadlom duše, potom vo svojom výraze musia odrážať aj temperament ridgebacka.

Oči sú umiestnené primerane ďaleko od seba
Zákony triangulácie vravia, že čím ďalej sú oči od seba, tým lepší je odhad vzdialenosti. Odhad vzdialenosti je pre lovca dôležitý. Existujú však medze. Pokúšať sa rozšíriť hlavu len preto, aby sa zlepšil odhad vzdialenosti, by narušilo iné faktory. Snažiť sa zvýšiť vzdialenosť medzi očami bez rozšírenia lebky by spôsobilo, že oči by byli umiestnené príliš ďaleko na stranách hlavy, alebo by oči boli vypúlené, alebo oboje. U dospelých ridgebackov by vzdialenosť medzi zrenicami mala byť 7,5 cm u psov a 7 cm u súk s toleranciou menej ako ± 0,64 cm. Pokiaľ sú oči umiestnené v lebke správne, väčšia odchýlka by znamenala, že lebka je chybná.
Pri pohľade zhora na lebku by okraje očí mali jeden k druhému byť umiestnené v pravom uhle a v uhle 45° k osi psa. Takto umiestnené oči dovoľujú vpredu prekrývajúce sa zorné pole a súčasne poskytujú periférne videnie na stranách a trochu aj dozadu – pre poľovného psa drahocenná danosť. A navyše takto umiestnené oči maximálne zlepšujú odhad vzdialenosti bez toho, aby sa musela rozšíriť lebka.

Pri pohľade spredu majú byť oči umiestnené dostatočne vysoko, tak, aby nos nezavadzal pri výhľade. Ak sú oči umiestnené nízko, pes musí pri pozeraní skláňať nos. Trochu vyčnievajúce obočie a jasne zreteľný prechod medzi nosom a čelom pomáhajú rozšíriť zorné pole.

Ridgeback nemá mať vypúlené oči. Ani nemá mať oči umiestnené príliš hlboko, aby ich okraje nebránili periférnemu videniu. Vypúlené oči rozširujú periférne videnie, ale spôsobujú vzhľad chrobačích očí, čo je u ridgebacka nepekné. A čo je dôležitejšie, vypúlené oči sú viac vystavené nebezpečenstvu poškodenia ostrými predmetmi, ktorých je v zimbabwskom buši mnoho. Taktiež sú viac vystavené slnečnému svetlu, čo je v trópoch podstatná nevýhoda. U takýchto psov sa zrak pokazí rýchlejšie ako u psov s očami umiestnenými hlboko. Preto má ridgeback oči umiestnené primerane hlboko, ale nie príliš, ako má bulteriér, čau-čau alebo sliediče.
Štandard dalmatínca je jediný ďalší, ktorý hovorí o očiach „stredne ďaleko od seba“.
Iné štandardy, ktoré vyžadujú oči „pomerne ďaleko seba“ alebo „ďaleko od seba“ sú štandardy plemien: írsky seter, anglický springer španiel a bradatá kólia.

Okrúhle oči
Dúhovka je u všetkých psov okrúhla alebo takmer okrúhla. Preto tvarom očí, ako je vymedzené v štandarde, sa myslí tvar viečok pri úplne otvorených očiach. Vo všeobecnosti sú pre psy typické oválne, mandľové a okrúhle tvary očí. Ridgeback má mať okraje očí tvarované a zaokrúhlené tak, aby nenarušovali rozsah videnia. Ridgeback je v tomto ohľade medzi psami jedinečný. Je to jeden z mála psov, v štandarde ktorého sa uvádza doslovne “okrúhle“.

Jasné a žiariace oči
Lesk očí môže povedať veľa o zdraví psa, jeho nálade aj temperamente. Zároveň s ušami a chvostom sú aj oči ukazovateľom toho, či je pes čulý alebo znudený, šťastný alebo skľúčený, svieži alebo unavený, v pohode alebo vystrašený, spoločenský alebo odmeraný, odvážny alebo plachý.

Ridgeback má byť čulý, sebavedomý a odmeraný. Ostražitý má byť len vtedy, keď je on sám, jeho majiteľ alebo teritórium ohrozené. Jasné a žiariace, iskrivé oči sú typické pre čulé, sebavedomé a zdravé psy. Mdlý výraz v očiach môže byť znakom toho, že je pes chorý, skľúčený alebo z nejakého dôvodu nešťastný. Otupený výraz môže zasa znamenať, že pes je pasívny k ľuďom. Pokiaľ je otupený výraz sprevádzaný plachosťou alebo vrčaním, môže to znamenať, že pes sa bojí cudzích – to je však u ridgebacka neospravedlniteľné. Pokiaľ je sprevádzaný výhražným správaním, môže to znamenať, že pes je k ľuďom príliš agresívny – takisto neospravedlniteľné. Jasné a žiariace, iskrivé oči sú znakom šťastného, normálneho ridgebacka, či už je doma, na ulici, na výstave alebo na love v africkej stepi.
Ďalšie plemená, u ktorých štandard vyžaduje jasné a/alebo žiariace – iskrivé oči, sú: anglický kokršpaniel, anglický seter, gordon seter, vizsla, anglický chrt, bradatá kólia, dandie dinmont a dalmatínec.

Inteligentný výraz
Ridgeback je inteligentný pes, a teda aj výraz jeho očí musí byť toho znakom. Takýto výraz je ťažké opísať, ale pre tých, ktorí sa vyznajú v psoch, je ihneď zreteľný. Je kombináciou bdelosti, všímavosti okolia, energie a múdrosti. Hlúpy výraz psa je na pohľad jasný aj laikom. Výraz môže byť ovplyvnený pozíciou očí, farbou okraja očí a viečok a taktiež farbou samotnej dúhovky.

Farba očí a nosa (ňucháča)
Štandard hovorí: „… ňucháč čierny alebo hnedý. Pri čiernom nose tmavé, pri hnedom jantárové oči. Farba očí je v súlade s farbou osrstenia.“
Štandard ridbegacka bol aj je často kritizovaný pre svoju voľnosť, ale žiadna časť nebola predmetom toľkých sporov, ako je práve táto. Medzi farbou očí, nosa a srsti existuje genetická spojitosť, ale je veľmi zložitá. Farbou srsti sa zaoberá iná kapitola tejto práce, ale kvôli tejto spojitosti sa o nej zmienim aj tu. Dôvodom kontroverzie tejto časti štandardu je doslova to, že psy s čiernym nosom by mali mať tmavé oči a srsť a psy s hnedým nosom by mali mať jantarové oči a srsť. Takáto interpretácia by z kruhu aj chovu vyradila mnohé výborné ridgebacky!
Najmenej dve slová vyžadujú definíciu – v súlade a hnedý. V súlade v tomto kontexte značí, rovnako ako v hudbe, esteticky príjemný. Problém je však v tom, že to, čo je esteticky príjemné pre jedného, nemusí byť aj pre druhého.

Farba očí je v súlade s farbou osrstenia.
U psov s čiernym nosom vždy ladia tmavé oči, a to najmä vtedy, keď sú aj chlpy na nose a obočie čierne, hoci by aj srsť bola svetlopšeničná. Žlté alebo jantarové oči ale nikdy neladia s čiernym nosom, a to ani v prípade, keď je srsť svetlopšeničná. Táto disharmónia sa zväčšuje tým viac, čím je srsť tmavšia a oči svetlejšie. Farba očí by teda nikdy nemala byť svetlejšia ako farba srsti!

Rovnaký princíp platí pre hnedonosé psy. Zdá sa ale, že u týchto psov je oveľa pravdepodobnejšia genetická harmónia farby očí, nosa a srsti. Aj tu ale platí: čím tmavšie oči, tým lepšie, aj keď vždy budú mať jantárový alebo orieškovohnedý nádych. Jediný zrejmý príklad disharmónie u hnedonosých ridgebackov predstavuje tmavohnedý nos v spojení so srsťou farby tmavočervenej pšenice a so žltými očami. Táto kombinácia je zriedkavá a mala by byť prísne penalizovaná a jedinec by mal byť vyradený z chovu.

Hnedý nos
Je nutné definovať výraz “hnedý nos“, pretože u psov všeobecne, takže aj u ridgebackov, existuje niekoľko odtieňov hnedej, čo je dôsledkom kombinácií recesívnych génov ovplyvňujúcich farbu. Nie všetky odtiene sú však žiaduce, niektoré sú dokonca vylučujúcou chybou z chovu. Táto pestrá zmes odtieňov hnedej je dedičstvom po stavačoch vkrížených do plemena v 19. storočí.

U ridgebacka sa veľmi často mylne zamieňa pojem hnedý a pečeňový. Tí, čo napísali štandard, celkom iste termínom “hnedá“ mysleli skutočne hnedú farbu, a nie svetlejšie odtiene alebo farbu mäsa. Štandard dalmatínca vždy rozlišoval a aj rozlišuje medzi hnedou a pečeňovou farbou. Rovnaké je to aj v štandarde stavačov. Prevažná väčšina štandardov rozlišuje alebo priamo zavrhuje svetlejšie farby nosa a očí. Iba dva štandardy akceptujú svetlejšie sfarbený nos (jazvečík a saluki), ale uprednostňujú tmavé oči.

Pod hnedým nosom sa teda rozumie hnedý, a nie pečeňový, ružový alebo šedý. Medzinárodne zaužívaný pojem „livernose“ (čo znamená pečeňový nos) je pre označenie ridgebacka s hnedým nosom nesprávny. Správne by sa mal označovať „brownnose“. Psy so skutočne hnedým nosom zvyknú mať aj hnedé okraje očí, tmavojantarové oči a červenohnedú srsť. Čo sa týka pigmentácie, ridgeback s hnedým nosom nemá gén pre čiernu. Preto musí mať hnedé aj pazúry, vankúšiky na nohách a kontúry viečok oka! Hnedonosé šteňatá majú v útlom veku azúrovo modré oči.

Zimný nos
U niektorých psov s čiernym nosom sa môže vyskytnúť v zimnom období šedivý nádych sfarbenia ňucháča – takzvaný zimný nos. Nástupom leta sa nos opäť vyfarbí do sýtej čiernej farby.

Farba očí
Farba očí by sa mala posudzovať rovnako pozorne ako výraz. Farba srsti na hlave a tmavá maska na nose môžu klamať. Jasné a iskrivé oči odrážajú farbu srsti. Čierna farba kdekoľvek na hlave môže spôsobiť, že oči budú vyzerať tmavšie ako v skutočnosti sú. Svetlý nos, svetlá srsť a ružové okraje viečok budú mať opačný účinok. Farba oka by sa nemala posudzovať na slnku a pri silnom osvetlení. Najjednoduchší spôsob je pritieniť oči po bokoch hlavy psa dlaňami a rýchlym priamym pohľadom posúdiť farbu oka psa.

Čím tmavšie oči u ridgebacka, tým lepšie! Prečo? Pretože tmavá dúhovka je menej citlivá na slnečné svetlo. Taktiež je väčšinou sprevádzaná tmavým okrajom očí, čo redukuje prudké svetlo. Svetlú dúhovku väčšinou sprevádza svetlý okraj očí a takéto oči majú sklon častejšie slziť a žmúriť. Príroda nám vraví, že tmavé oči v kombinácii s čiernym nosom sú výhodnejšie ako svetlejšie farby. V trópoch sa rodia zvieratá prevažne s tmavými očami a ridgeback je jedným z mála plemien, ktoré sa tam vyvinulo. Výnimkami sú mačkovité šelmy, ktoré majú žlté oči, ale väčšina z nich sú nočné tvory a za jasného slnečného dňa si radšej zdriemnu.

Zhrnutie

• Farba očí nesmie byť svetlejšia ako farba srsti.
• Čím tmavšie oči ridgebacka, tým lepšie, bez ohľadu na farbu srsti.
• Čiernonosý pes má mať vždy tmavé oči, aj keď má veľmi svetlú pšeničnú srsť.
• Hnedonosý pes by mal mať jantarové oči a čím tmavšie, tým lepšie.
• Pes s červenopšeničnou srsťou a so žltými očami, bez ohľadu na farbu nosa, by mal byť penalizovaný.
• Ridgeback s pečeňovým, ružovým nosom alebo nosom farby mäsa by mal byť v chove využívaný iba s veľkou rozvážnosťou z dôvodu veľkej pravdepodobnosti, že jeho potomkovia budú mať žlté oči.

UŠI
Visiace uši, ktoré má aj ridgeback, sú typické pre plemená, ktoré používajú svoj čuch (športové plemená a duriče) alebo oči (plemená ako afganský chrt a saluki).
V teréne ridgebacky viac využívajú svoje oči a nos ako uši, hoci uši vedia nastaviť a robia tak, keď chcú počúvať sústredenejšie. Inak povedané, je pre nich bezpečnejšie určiť polohu svojho protivníka pomocou čuchu a zraku ako sluchom. Väčšina africkej fauny dokáže byť v prípade potreby absolútne potichu. Okrem toho sa zvukové vlny v teplom prostredí šíria zle, takže aj ten najcitlivejší sluch býva obmedzený. Preto sú visiace, ale nie príliš dlhé uši pre ridgebacka najfunkčnejšie, pokiaľ zvážime prostredie a účel: kde a načo bol vyšľachtený.
V štandarde sa píše: „Uši dosť vysoko nasadené, stredne veľké, dosť široké v nasadení, postupne sa zužujú k zaoblenej špičke. Nesené sú tesne popri hlave.“

Uši dosť vysoko nasadené
Veľa štandardov špecifikuje, ako vysoko by mali byť uši nasadené vzhľadom na pozíciu očí. Niektoré špecifikujú aj vzdialenosť nasadenia uší za očami. U ridgebacka „nasadené dosť vysoko“ znamená, že ohyb ucha by mal byť na rovnakej úrovni, ako je temeno, keď je pes ostražitý, a nižšie, keď je v pokoji. Pokiaľ je ohyb vyššie ako 0,5 cm nad líniou temena (príliš vysoko nasadené uši), uši sú napol vzpriamené, napol visiace a pôsobia veľmi neesteticky. Pokiaľ sa uši ridgebacka v strehu ohýbajú nižšie ako 0,5 cm pod líniou temena (nízko nasadené uši), pôsobia, akoby stratili schopnosť ostražitej polohy a tvar temena pôsobí príliš klenuto (okrúhlo). Uši ridgebacka majú byť nasadené aj dostatočne dozadu – tak, aby s nimi mohol pes ľubovoľne zakryť alebo odkryť otvor zvukovodu. V ostražitej polohe ucha má byť jeho predný okraj asi 5 cm za okom a viditeľne nad okom. Zadný okraj ucha by mal byť v jednej línii so zadnou časťou lebky.
Ďalšie plemená, ktorých štandardy vyžadujú ohyb ucha približne na úrovni temena, sú: great dane, kuvasz a rotvajler. Iné plemená, ktorých štandardy vyžadujú uši posadené celkom vysoko, sú: wire haired pointing griffon, puli a dalmatínec.

Stredne veľké uši
U dospelého ridgebacka vzdialenosť medzi ohybom ucha a špičkou ucha má byť približne 12 – 13cm u psov a 10 – 13cm u súk. Šírka ucha v mieste ohybu má byť 10 – 11,5 cm u psov a 9 – 10 cm u súk. V pomere k hlave by mali špičky uší siahať do polovice vzdialenosti medzi očami a nozdrami. Pokiaľ sú uši oveľa dlhšie alebo kratšie ako táto vzdialenosť, určite nie sú stredne veľké.

Koža ucha by tiež mala byť primerane hrubá. Uši by nemali byť tenké ako papier a ľahko poraniteľné, ale ani hrubé, drsné a nevzhľadné. Chrupavka ucha pri hlave má byť natoľko hrubá a silná, aby nosenie uší bolo pevné a pohyblivé – charakteristický rys tohto plemena.
Ďalšie plemená, u ktorých sa vyžadujú stredne veľké uši, sú: pudel, pointer, great pyrenees, great dane, bradatá kólia a dalmatínec.

Tvar uší
V štandarde sa píše: „… uši dosť široké v nasadení, postupne sa zužujú k zaoblenej špičke.“
Inými slovami, uši by mali mať tvar písmena V, nie písmena U. Výška tohto V je asi o centimeter väčšia ako jeho maximálna šírka.
Podobné znenie štandardu pre tvar ucha má: dalmatínec, bígel a nemecký dlhosrstý stavač.

Nesenie uší
Štandard ridgebacka vyžaduje uši „nesené tesne popri hlave“.
Visiace uši držané a nesené blízko hlavy sú menej náchylné na poranenie ako iné typy uší. Taktiež poskytujú vyššiu ochranu vnútornému uchu, čo znižuje riziko uviaznutia cudzieho telesa a následnej infekcie.

Keď je ridgeback v strehu a ide vpred, nesie uši nastražené dopredu tak, že sa predný okraj ucha dotýka líc, a tým chráni otvor zvukovodu. Keď sa pes cíti nesvoj, je na ústupe alebo sa bráni, ohne uši smerom dozadu. Tým síce odkryje otvor zvukovodu, ale chráni ušnice pred pazúrmi a zubami nepriateľa. Ak dá ridgeback na výstave v kruhu uši dozadu, neznamená to, že je bojazlivý, ale zvyčajne sa cíti iba nesvoj, keď je stredobodom pozornosti.

Pri pohľade zhora je u psa v pozore zadná časť dobre nasadených a nesených uší takmer v jednej línii so zadnou časťou temena (táto línia tvorí pravý uhol k chrbtici). Keď má pes uši vzadu, mali by tesne priliehať k zadnej časti líc a krku. Keď uši nie sú ani úplne vzpriamené, ani úplne vzadu, visia tak, že ich zadné okraje sa dotýkajú zadných častí líc a predné okraje vyčnievajú. Toto nie je chyba, u tohto plemena je to normálne. Uši posadené príliš vpredu alebo trčiace do tej miery, že obmedzujú periférne videnie psa, predstavujú hrubú chybu a takýto ridgeback musí byť prísne penalizovaný.

Niektoré ridgebacky nosia sklopenú časť uší smerom von ďaleko od hlavy. Takéto „lietajúce uši“ sú chybou, ktorá môže mať tri základné príčiny: príliš vysoko nasadené uši, príliš krátka sklopená časť uší alebo príliš vzpriamené uši. Niekedy môže ísť aj dobre nasadené uši správneho tvaru a veľkosti, ale “zalomené“ v hornej časti, čo môže byť spôsobené slabou chrupavkou, slabým svalom, nedostatočnou výživou, problémami výživy či odvápnením v čase rastu psa a výmeny chrupu atď. Pokiaľ je estetický dojem iba nepatrne narušený v niektorej polohe a nejde o trvale zle nesené uši, ktoré kazia celkový dojem psa, dá sa problém ospravedlniť. Pokiaľ však ide o vyslovene vždy zle nesené uši, treba túto chybu na výstavách penalizovať, pretože ničí charakteristický vzhľad tohto plemena.

Extrémne pohyblivé a výrazné uši ridgebacka sú výsledkom rozmanitého genofondu, v ktorom sa miešajú uši buldoga, anglického chrta, stavača a kólie. Napriek tomu je ucho ridgebacka jedinečné a už na prvý pohľad sa líši od uší iných plemien.
Žiadny iný pes okrem dalmatínca nemá vysoko posadené, ovisnuté uši strednej veľkosti.

KRK
Štandard uvádza: „Krk má byť dosť dlhý, silný, bez voľnej kože.“

Sila a šírka krku
Prví európski osadníci južnej Afriky sa snažili zachovať chrtovitý tvar tela, ale chceli psy s väčšou silou záhryzu. Preto potrebovali psa s väčšou hlavou a širším, silnejším krkom a silnejším predkom, ktorý by ho niesol. Preto je „dosť silný“ krk v štandarde ridgebacka logický. Ridgeback nemá mať veľmi široký krk ako psy molosovitých plemien. Má byť však “dosť široký“, čo je určite širší ako u plemien, ktoré viac využívajú zrak ako čuch (napríklad chrt).

Dĺžka krku
Štandard nič presné o dĺžke krku neuvádza.
Dlhý krk je však z pohľadu funkcie žiaduci. Čím vyššie môže pes zdvihnúť hlavu, tým lepší má výhľad na okolie, čo je vo vysokej tráve africkej stepi nesporná výhoda. Taktiež to pre psa predstavuje výhodu pri kontrolovaní vetra a očuchávaní terénu a pri chytaní malej zveri a hadov. Takže minimálne pre tieto tri rôzne dôvody, súvisiace so schopnosťou prežiť, je dlhý krk u ridgebacka žiaduci a pridanie slova „dlhý“ do austrálskeho štandardu je múdre vylepšenie.

Dĺžka krku má byť jedna tretina dĺžky obrysu hornej časti tela psa meraného od zátylku po koreň chvosta. Alebo inak povedané, dĺžka krku by mala byť polovicou dĺžky psa meraného od kohútika po koreň chvosta, pričom hlava a krk majú byť rovnako dlhé.

Tvar krku
Zo stavebného hľadiska je silnejší klenutý nosník ako rovný. Aj keď krk nie je jeden jednoliaty “nosník“, ale skôr rad siedmich “nosníkov“ – krčných stavcov, platí preň rovnaký princíp. Preto krk ridgebacka má byť mierne klenutý a vypuklý smerom dohora
Zároveň sa táto účelná klenba krku musí od pleca k hlave elegantne zužovať. Krk je pri pleci takmer oválny, pričom horná časť oválu je hranatejšia ako dolná. Smerom k hlave sa spodná línia krku zužuje dovnútra o niečo viac ako horná a bočné línie. V hornej časti je krk (jeho priemer) o 2,5 cm užší ako hlava a jeho spodná časť pri pleci. Nadmerné zúženie môže byť dôsledkom príliš krátkeho krku, príliš masívnych pliec, príliš malej hlavy alebo kombináciou všetkých troch. Nedostatočné zúženie môže byť dôsledkom toho, že je krk pri pleci príliš zúžený alebo je príliš dlhý, alebo je hlava príliš veľká, alebo kombinácia všetkých troch.

Nasadenie krku
Krk nadväzuje na hrudník psa hore v kohútiku a dole v predhrudí. Jeho os je pod približne 40° uhlom. Správne nasadenie krku vytvára elegantnú líniu predného frontu, keď pri vztýčenej hlave je rameno psa a hrudný výbežok jasne definovaný. Takto nasadený krk efektívne prenáša váhu hlavy na chrbticu a mení ťažisko psa. Nízke nasadenie krku je ťažkopádne, málo efektívne pri prenose ťažiska psa a zbytočne zaťažujúce predné končatiny a svaly s nimi spojené. Vyššie nasadený krk býva spravidla u dlhonohých psov s vysokým kohútikom.

Pohyblivosť krku
Ak má ridgeback správnu dĺžku, šírku aj tvar krku a k je správne nasadený, nemá najmenší problém s pohybom. A to nielen s pohybom krku, ale aj celého tela. Pohybom hlavy a krku totiž mení pes svoje ťažisko.
Ridgeback musí byť rýchly a mimoriadne pohyblivý pes. Psy sa otáčajú hlavne pomocou svojich zadných nôh. Čím väčšou váhou musia hýbať a čím je táto váha vzdialenejšia od zadných nôh, tým ťažšie sa pes otáča. Jedným zo spôsobov ako znížiť tlak na zadné nohy a zrýchliť otáčanie psa je zmena pozície hlavy a krku v smere otáčania. Hrubý, neohybný a krátky krk znemožňuje psovi schopnosť rýchlo sa otočiť a prudko meniť smer v pohybe, čo je pre ridgebacka typické a životne dôležité. Nízka a pomalá pohyblivosť a neohybnosť je u ridgebacka závažnou chybou a v nástrahách afrického buša príčinou smrti!

Krk bez voľnej kože.
Všeobecne u psov voľná koža na spodnej strane krku súvisí s visiacimi ušami. Taktiež aj voľná koža na hlave a voľné pysky súvisia s visiacimi ušami. Štandard však vyslovene vyžaduje u ridgebacka suchý, uhladený vzhľad (priliehavé pysky a koža na temene v pokoji bez vrások).
Vyžaduje tiež jednoznačne suchý krk bez voľnej kože, pretože voľná koža je náchylnejšia na poranenie, poskytuje útočisko hmyzu a je ložiskom infekcií, čo je pre ridgebacka v krajine jeho pôvodu veľmi nepraktické a nebezpečné.
Na rozdiel od klasických duričov a farbiarov ridgeback loví so zdvihnutou hlavou, podobne ako plemená využívajúce viac zrak ako čuch. Tým je dané, že spodná strana krku je pri love väčšinu času vystavená tŕňom. Ridgeback s voľnou kožou by sa o tŕne zachytával a určite poranil.

Ďalšie plemená, ktorých štandardy vyžadujú silný krk bez voľnej kože, sú: írsky seter, americký vodný kokeršpaniela a anglický kokeršpaniel. Väčšina štandardov plemien, ktoré viac využívajú zrak ako čuch, vyžaduje svalnatý krk bez voľnej kože.

Spracovala: Text a Kresby: © Monika Tušanová, 1/2007

Použitá literatúra:
1982, Pauline Sadler: The Rhodesian Ridgeback in Australia
1987, RR Club of Great Britain: Guide to the Rhodesian Ridgeback
1987, D. H. Hegelsen: The definitive Rhodesian Ridgeback
1991, P. Nicholson & Janet Parker: The complete Rhodesian Ridgeback
1992, RR Club Nederland: De Rhodesian Ridgeback in Nederland
1994, Stig G. Carlston: Reading the Ridgeback
1995, Stig Carlson: Rhodesian Ridgeback
1998, Jochen H. Eberhardt: Der Rhodesian Ridgeback
1999, Dr.Várszegi Zsolt: Kutyák Bírószemmel (Psy z pohľadu rozhodcov)
Sandra Fikes: A Guide to Judging the Rhodesian Ridgeback

Štandardy plemena Rhodesian Ridgeback: The Original Standard of 1922 (KUSA), KUSA 1925, GB 1928, AKC 1955, A.N.K.C.(Austrália) 1976, KUSA 1982, AKC 1992, FCI 1992, FCI 1996, GB 1996, A.N.K.C.1997
a ďalšie toho času platné plemenné štandardy FCI rôznych plemien.

Preklad anglických textov: Daniela Ripčíková