Monika Tusanova, 8.9.1998
Sorry, following text content is only in Slovak language, pls. use Google translator. Thanks!
REPORTÁŽ Z HISTORICKY 1. STRETNUTIA RIDGEBACKOV V STREDNEJ EURÓPE
Na Slovensku nás poľovný zákon obmedzuje pracovať v lese s rodézskym ridgebackom, lebo spadá do kategórie plemien s kohútikovou výškou nad 50 cm. Napriek tomu sme s manželom a našimi dvoma psíkmi vycestovali do Čiech, kde sa 30.8.1998 v Rakovníku konalo historické, v strednej Európe prvé, stretnutie majiteľov rodézskych ridgebackov, aby sme si spoločne overili poľovné schopnosti našich psov pri pracovných skúškach.
Nijako sme na túto udalosť Adora ani Bonga nepripravovali. Spoľahli sme sa na ich vrodenú inteligenciu, poľovné schopnosti a v neposlednom rade na vzťah, ktorý sme si spoločne vybudovali. Musím poznamenať, že je to ten najkrajší pocit, keď váš pes vycíti, že sa niečo deje, že sa od neho očakáva istý výkon a on vás nielenže nesklame, ale svojím správaním ukľudňuje. To však môžem povedať iba o dospelom psovi, ktorým bol v tom čase Ador. U nášho druhého psíka Bonga vrcholila puberta, mal v tom čase iba jeden a pol roka a potvrdilo sa už viackrát spomínané, aké dôležité je pre toto plemeno psychicky dozrieť. Farbiarsku skúšku duričov síce bez problémov zvládol, ale žiaľ v III.cene, vďaka svojej neposednosti pri odložení.
RR je rodený stopár. Ak pochopí čo od neho chcete, rád to pre vás urobí. Možno sa pýtate, keď je RR rodený stopár, prečo nevypracuje stopu k vlastnému potešeniu, ale pre svojho pána? Nuž preto, že RR je múdry a vie, že na skúškach nebude na konci stopy ležať zver, ale iba kus vypchatej kože. To vám situáciu sťažuje. S Adorom a Bongom sme pár dní pred skúškami trénovali umelo založenú stopu diviaka. Na začiatku reagovali prekvapene, nepoznali pach čiernej zveri. Po mojom posmeľovaní sa vydali neomylne za svojím nosom, došli až ku koži, o ktorú prejavili veľký záujem. No ten po pár minútach ochabol, keď im došlo, že je to kožušina podobná tej, ktorá zdobí stenu našej chalupy. Na druhý deň sme zohnali kožušinu čerstvo streleného diviaka. To sa im páčilo viac, ale dlhšie sme nemali odvahu trénovať, aby nestratili záujem, lebo umelo založenú stopu križovalo viac naozajstných stôp sŕn, zajacov a líšok. Spoľahli sme sa teda na ich poľovné schopnosti a postavili sme sa v deň skúšok ako poľovní laici zoči voči poľovníkom a ich poľovne vedeným ridgebackom.
Farbiarske skúšky duričov (FD) sú skúšky pre všetky plemená duričov bez obmedzenia výšky psa v kohútiku a zisťuje sa, či je pes schopný dohľadať poranenú diviačiu zver. Pozostávajú zo štyroch disciplín: 1.pachová práca na umelo založenej stope diviaka, 2.správanie psa na konci stopy pri strelenom diviakovi, 3.vodenie psa- poslušnosť a 4.odloženie psa spojené s výstrelom. Pre mňa bolo najkrajším zážitkom sledovať inštinktívne a rozvážne správanie ridgebacka na stope. Charakteristická pre toto plemeno je úplne iná technika práce ako u bežných európskych poľovných plemien. Ako pôvodný poľovný pes v africkej buši je mu vrodená patričná dávka samostatnosti. Pri práci ridgebacka na stope sa neznalým plemena často zdá, akoby pes strácal stopu, lebo pravidelne po pár metroch zastavuje, odbočuje zo stopy a s nosom vysoko vo vetre si overuje, či správne pracuje. Je to stratégia, ktorá si od poľovníka vyžaduje trpezlivosť a dôveru v inštinkty svojho psa, lebo ridgeback, vďaka svojej výraznej vôli nájsť korisť, k nej vždy svojho pána dovedie. Toto plemeno je počas lovu veľmi silne viazané na vodcu. Potvrdilo sa mi to na skúškach, kde som Adora pustila na stopu bez vodítka. Ador si okrem stopy kontroloval aj vzdialenosť medzi sebou a mnou. Čím bližšie sme boli na konci stopy, tým viac rástlo jeho vzrušenie, urýchľoval všetky činnosti, ale vždy ma počkal, aby ma nakoniec priviedol ku koristi. Bola to šesť hodín stará stopa, ktorú bezchybne a s radosťou vypracoval. Pre mňa, ako poľovného laika, to bol nezabudnuteľný zážitok, ktorý mi umožnil naplno precítiť toto partnerské puto medzi psom a vodcom.
Zaujímavosťou je, že všetci tam prítomní ridgebaci na konci stopy nehlásili, čiže neobštekávali strelenú zver. No zo skúsenosti viem, že pri naháňaní ridgebaci až zavíjajú, keď sa dostanú blízko na stopu zveri. Tak isto, ak postavia zver, vytrvalo ju obštekávajú, kým neprídem. Preto sa domnievam, že keby na skúškach nebola iba vypchatá kožušina, ale naozajstná zver, či už strelená, alebo ešte živá, hlásili by ju. Ridgeback nikdy zbytočne nešteká.
Treťou disciplínou bolo vodenie a poslušnosť v lese. Myslím, že žiadnemu dobre vychovanému ridgebackovi to nerobí problémy. Poslednou disciplínou bolo odloženie psa na 15 minút v neďalekej húštine. Pes ma nevidel, ani necítil. Sledovala som jeho správanie spolu s rozhodcom, ktorý po piatich minútach vystrelil z pušky. Pes pritom nesmel javiť žiadne známky nekľudu. Tu sa ukázala sila nervov, ktorou disponuje dospelý ridgeback. Napriek tomu, že moji psi nikdy nepočuli výstrel z pušky, obaja zvládli aj túto poslednú disciplínu. Ešte nie dospelý a neposedný Bongo síce s menšími problémami, ale Ador svojou rozvážnosťou, prehľadom i silnými nervami ako typický predstaviteľ plemena nepohnute ležal a čakal do môjho príchodu. Ležal voľne, bez priviazania.
Ador všetky disciplíny bezchybne zvládol a nazbieral tak celkovo najvyšší počet bodov. Popri nezabudnuteľnom zážitku sme si zo skúšok odniesli aj najvyššiu trofej, ktorou bola veľká, ručne vyrobená krásna poľovná trúba z kravského rohu a pocit, že poľovné vlastnosti tohoto plemena naozaj nevymizli, a že aj dnešný ridgeback je ešte stále hodný čestného prívlastku „Leví pes“.
Monika Tušanová, 9/1998